Alegorický príbeh prirovnáva večné striedanie rokov k dvom lodiam. Jedna z nich stojí v prístave, pripravená na cestu, naložená vzácnym nákladom. Na palube radostné tváre, žiariace oči, plné nádeje a nadšenia. Odprevádza ju veselý dav plný optimizmu.
Zároveň sa na inom konci prístavu chystá zakotviť druhá loď. Vracia sa z ďalekej, strastiplnej cesty. Unavené tváre posádky túžia po odpočinku. Ticho, ba až hanblivo pláva do prístavu. Na brehu ticho, ani živá duša s priateľským slovom na privítanie. Prichádza, ako keby si jej návrat nikto neprial.
Filozof sa pýta: prečo sa oslavuje odchod jednej lode a prečo nevíta návrat tej druhej? Veď podľa správnosti by to malo byť práve naopak. Odchádzajúca loď, nový rok, stojí pred splnením svojej úlohy. Jej cesta je neistá - nové dni skrývajú množstvo prekvapení. Prečo ľud nevíta vracajúcu sa loď? Veď úspešne dorazila do cieľa, splnila svoju úlohu, vyhla sa zradným prúdom a priviezla zverený náklad.
Jedna loď odchádza, naložíme na ňu všetky naše túžby, nádeje, priania. Všetci na ňu nastúpime, nikto nemôže ostať na brehu, nikto nemôže povedať, že nenastúpi, pretože má rád minulé dni, ktoré mu priniesli úspech, zdravie, šťastie a nechce sa vystavovať neistote.
Pozrime sa však na vracajúcu sa loď, na práve uplynulý rok. Niekto ju opúšťa s jasnou tvárou, lebo mal úspech. Iný so slzami v očiach myslí na nesplnené sny. Kde-kto chýba, nie je už medzi nami...
Uplynul už rok, čo sme na poslednej ceste odprevadili našu spolupracovníčku, priateľku, Máriu Kočnerovú. Spomínajte s nami...