Počujem už jeho kroky,
ozývajú sa cestou po chodbe.
Tu prehodí s niekým ešte slovko-dve,
s kolegom, známym či riaditeľom školy,
čo robili a kde boli
a čo žiakom dnes nedovolí.

Otvára dvere, vchádza dnu,
s pohľadom možno trochu prísnym.
Narýchlo hneď svoju pamäť trýznim,
kde skrýva vzorce, definície či vety,
dobré rady drahej tety,
však povie mi len:
"Nepoliala si dnes kvety."

Badať mu úsmev na tvári,
ked spomenie sedem divov sveta.
Konečne viem ako znie tá veta,
čo povedať hádam smiem.
Že poďakovať vrúcne sa Vám chceme,
za všetko, čo dnes vieme.
Že boli ste vždy naším tajným vzorom,
úprimne ďakujeme všetkým profesorom.

MÁRIA MANCOVÁ, 4.FEM